Přihlášení
Nick:
Heslo:
Trvalé přihlášení

Registrace Zapomenuté heslo

Deníček: Osamostatnite ma!

Sdílej na Facebooku

Autor: gabruska

Sbírka: Nedonosená

Vloženo: 10.01.2017

Publikováno: 10.01.2017 21:00

Kategorie: Ostatní -> Deníčky

Konečne po školských prázdninách. Myslím si, akou je výhodou, že centrum je v blízkosti základnej školy, chodníky budú odhrnuté, bezpečné. Miesto očakávanej výhody, presný opak. Autá, ktoré za normálnych okolností vypľúvajú školákov priebežne, cestou, zablokovali celú ulicu. Jeden žiak, jedno auto, rodičia sú starostliví, aj tých veľkých sa snažia dopraviť čo najbližšie. Zaparkovať na chodníku pre nánosy snehu nie je možné, jednosmerka vyjazdená iba na šírku auta, čo iné sa dalo čakať. Chvíľu bezradne stojím, skúšam chodník, kolieska sa zabárajú, vytrmácam sa späť, medzi autá, no tak ma zabite. Nebudem čakať polhodinu, kým zatvoria školu a odíde posledný rodič. Podarí sa mi prekľučkovať bez ujmy na zdraví, dopraviť Petru na miesto, chytiť osmičku späť už nie, vidím, ako odchádza zo zastávky, môžem jej len zamávať. Kráčam pešo ukrutnou zimou, šmykľavými chodníkmi, cestou chytím dvadsať dvojku, zveziem sa aspoň na stanicu, odtiaľ pešo.

Popoludní ma víta Petra s úsmevom, sveter má prehodený cez ramená, vraj ide z masáží. Bola u Veroniky, aj u Radka, sľúbili jej dokonca vírivku, môže si nabudúce priniesť plavky. Spolu s Veronikou to zvládnu aj bez zdviháku. Zrazu zmena nálady, začne ma sekírovať, neviem prečo, začo, je nepríjemná

„Petra, nie je jednoduché napratať ťa s fusakom do vozíka. Buď trpezlivejšia.“

„Pre mňa nie jednoduché ovládať sa!“

Fajn. Robím, čo môžem, v autobuse odchádzam, nemá náladu, nemám ani ja.

Z ničoho nič mi naskočí predstava mojej mamy. Žeby som bola odkázaná na jej pomoc. Nechať sa voziť, obliekať. Až ma zamrazí. Pritom máme nekonfliktný vzťah. Hneď som chápavejšia. Ale keby som nič iné nepoznala, keby som s ňou vyrastala, bola zvyknutá na takýto spôsob života, asi by to nebolo až také strašné. Premýšľam nad Ivou. Keby sa ona takto narodila, neverím, že by nebola ďalej. Chodila by s barlami, vozíček by mala športový, ľahko skladateľný, šupla by ho za seba do auta, mala by vodičák, šoférovala rukami, okolo seba kopu kamarátov, partnera, pracovala by. Keby Monka, tá by bola pokojnejšia, zmierená. Ohlásia našu zastávku, končím s čo by, keby.

Vyvediem ju ku dverám, posadím na taburetku, odomknem, otvorím a odchádzam.

„Idem nakúpiť.“

V obchode stretnem susedu, prekvapená sa pýta: „Ty kde sa tu berieš? Stretla som vás na schodoch a už si tu?“

„No. Ušla som. Ešte chvíľu sa nadýchať.“

Pochopí. Býva pod nami, iste čo to od nás počuje. „Aj tak ťa obdivujem!“

Pokrčím ramenami, čo na to povedať.

Večer trávime s Monkou, a tak sa rozhovoríme cez ňu. Napätie vyprchalo, zrazu som mamuška, mamúšik.

Odchádzam spať, keď ma privoláva k sebe. Kľaknem si a čakám.

„Prečo si v autobuse odo mňa odišla?“

„Cítila som sa ukrivdene. Bola si na mňa nepríjemná a neviem prečo.“

„Dala si mi rukavice a mne sa potom šmýkalo, keď si ma oprela o dvere.“

„Ako som to mala vedieť? Vykrikovala si – ráno si sa ponáhľala, zrazu máš času dosť. Vôbec som nerozumela, o čo ti ide.“

„Musíme na sebe makať obidve.“

Prekvapí ma jej veľkorysosť – že obidve. Usmejem sa a zasa sme kamošky.

Rozhovorí sa: „Kreslili sme troch kráľov. Poznáš ten príbeh? Išli za kométou, niesli Ježiškovi dary – zlato, myrtu a kadidlo. Ten sviňa Herkules sa bál, že bude mať nasledovníka, a tak vydal rozkaz, zavraždiť všetkých chlapcov.“

Ráno vstane o čosi skôr, sedí za stolom na stoličke, plieska si po stehne, ako keď psíkovi dávate povel – k nohe! Takýmto milým gestom mi naznačuje, že mám prísť bližšie, potrebuje objať. Keď sa ma nasýti, zahľadím sa von: „Aha! Sniežik poletuje!“

„To znamená, že dnes zasa nepôjdeme von?!“ zo sekundy na sekundu sa premení sa na fúriu.

„Ako zasa? Včera sme boli, aj zajtra pôjdeme.“

„To tu mám byť zatvorená?! Už ma to naozaj nebaví!“

„Petra, idem variť obed a bolí ma hlava. Mám zaseknutú krčnú chrbticu. Zobrala som si tabletku. Nechaj ma dve hoďky, potom budeme riešiť tvoju situáciu.

„Keby pršalo, nepoviem. Je iba zima! To tu budem tri mesiace trčať?! Nepríčetná?!“

„Ak budeš tri mesiace nepríčetná, tak ťa niekam strčím!“ strácam nervy.

„Strčíš?! Kam ma chceš strčiť?!“

„Ukazuje sa, že nebudem dlhodobo stačiť tvojim potrebám, nájdeme asistenta, ktorý by s tebou vládal chodiť von za každého počasia, aj za zlých podmienok.“

Odchádzam do kuchyne. Čistím zeleninu do polievky, strúham, príde za mnou, sadne si na stoličku, plače, vyčíta, ľutuje sa, sťažuje.

Chlácholím ju, nájdeme nejaké riešenie. Pre budúcnosť by bolo vhodné nejaké chránené bývanie, pozrieme na internete. Nie si jediná vozíčkarka na svete, sú aj spokojní a vyrovnaní, treba vyhľadať takých a nechať si poradiť.“

„Ale ja sa nenudím! Ja mám čo robiť. Ale ja už nechcem byť s tebou! Chcem sa osamostatniť!“

Tak choď do riti! Mám chuť jej povedať. Čo si ty preto urobila? Len kopeš okolo seba – osamostatnite ma!

Nehovorím nič, venujem sa vareniu.

„Mám odísť?“

„Prečo by si odchádzala. Zostaň. Ja ťa počúvam. Poplač si, uľaví sa ti. Neočistíš pár zemiakov?“

„Koľko?“

„Koľko vládzeš, ostatné dorobím ja.“

Polievka je uvarená, zeleninový nákyp vkladám do rúry. Keď zbadá, že beriem škrabku a chystám sa na zemiaky, zíde zo stoličky, zoberie si svoju ľavácku, vyberie zo špajzy zemiaky a začne okrajovať. Prestáva plakať a počujem tiché: „Ďakujem, pomohlo to.“

Zavolám bratovi: „Ahoj Julino, aký máš dnes program? Petra má zase krízu. Chcela by ísť von. Bolí ma hlava, varím obed. Či by si neprišiel. Nie je to nevyhnutné. Len taký nápad.“

„Pozriem si autobus, prídem.“

Wau! Nečakala som. Aj sa párkrát ponúkol, že by mohol za ňou prísť, ale nevie, o čom by sa rozprávali. Veď možno, niekedy.

O dvanástej im dám obed, pomôžem mu s fusakom, vychystám ich cez garáž, nechávam odomknuté dvere, môžu sa vrátiť, keď im bude zima.

Naobedujem sa, zacvičím si. Božské ticho, pokoj.

Vonku sú niečo vyše hodiny, prichádzajú spokojní, obaja. Dáme si kávičku, pozriem mu autobus späť, lúčime sa vo dverách.

„Veď môžeš občas zavolať, keď budeš potrebovať. Dlhodobo nemám optimizmu na rozdávanie, rýchlo ho vyčerpám, ale aj mne by to mohlo pomôcť. Bolo mi dnes s Peťou príjemne.“ Tak zvláštne sa usmieva a ja sa za ním načiahnem: „Poď sem!“

Objímam ho a on ma chlácholivo hladí po chrbte a ja, drsňáčka, čo má už dávno odplakané, mám čo robiť, aby som sa nerozplakala.

 

 

 



< Předchozí dílo ve sbírceDalší dílo ve sbírce >
Hlasovaní jako ve škole (1 - nejlepší, 5 - nejhorší)Hodnocení: 1 (5 hlasů)

JariAgnes - 1Jezevec - 1Jejda - 1
jamilao - 1bora1 - 1

přečíst později

Komentáře

bora1 | + 0 / 0
12.01.2017-19:26
hlásim príchod,väčšinou len ticho čítam, mám odplakané, no a chudák Herkules je v tom fakt nevinne, veď on tam ani nebol:) A doniesli myrhu nie myrtu...pozdravujem Peťu:)
gabruska | + 0 / 0
11.01.2017-18:53
jamilao, tiež to tak vnímam, náš vzťah je o dosť lepší, som vďačná aj za takýto posun a verím, že pobyt v stacionári bude mať pozitívny vplyv pre budúcnosť
jamilao | + 0 / 0
11.01.2017-17:01
Gábi, tak už jsem zase tady a přečetla jsem všechny části, o něž mě technické a jiné problémy do dneška připravily.
Mám pocit, že od začátku nového roku ve Vaší komunikaci přece jen přibylo docela dost toho lepšího. To, co až vhání slzy do očí,však bohužel ani teď nchybí. Ale nechávám doutnat alespoň malý ohníček optimistické naděje. A Vám oběma přeji, aby se rozhořel jasným plamenem!
gabruska | + 0 / 0
11.01.2017-9:10
pekne si to, revírník
Jazvečík, nie je to povinné, ale vždy poteší, keď dáš nejakým spôsobom najavo, že bdieš :)
Míro - my sme taká urehoataná rodina a najviac ju nasierame našim smiechom :)
Mirarap | + 0 / 0
11.01.2017-8:31
Důležité je - neplakat, Gabi. A když už to musí být, tak jen chvilku, a zase sa usmívat.
"Musíte na sebe makať obidve"...:-)))
Jezevec | + 0 / 0
11.01.2017-7:22
Taky jsem tu byl, ale nevěděl jsem, že se to má hlásit :-)
Tohle mě dostalo: "...a ja, drsňáčka, čo má už dávno odplakané, mám čo robiť, aby som sa nerozplakala"
revírník | + 0 / 0
11.01.2017-6:28
Takový krátký ostrůvek klidu ve věčném napětí - a jak je člověk za něj vděčný.
Pořád píšeš krásně, Gábi, však máš o čem, o těch nejvšednějších chvilkách těžkého života.
gabruska | + 0 / 0
10.01.2017-22:31
vieme, kousalka
tak je
aklasuok | + 0 / 0
10.01.2017-22:21
dneska jsem polkla i slzu:-)

však ty víš, že vím a já vím, že víš

o, takhle vypadá ten vopravdvej život, na straně pět i deset ty všechny knihy jsou hrozně podobný, i když jsou třeba každá o něčem jiným
gabruska | + 0 / 0
10.01.2017-22:05
píšem si ťa, kousalka :)
aklasuok | + 0 / 0
10.01.2017-21:40
byla jsem tady

Veškerá díla zveřejněná na serveru Pište-Povídky.cz jsou pod právem autorů, tudíž je nelze kopírovat ani jinak využívat bez jejich souhlasu.