Přihlášení
Nick:
Heslo:
Trvalé přihlášení

Registrace Zapomenuté heslo

Deníček: Nedám sa

Sdílej na Facebooku

Autor: gabruska

Sbírka: Nedonosená

Vloženo: 11.01.2017

Publikováno: 11.01.2017 10:48

Kategorie: Ostatní -> Deníčky

„Petra, ako spávaš? Stačí ti tá polka tabletky? Nebudíš sa v noci? Môžeme skúsiť prejsť na štvrťku?“ pýtam sa jej večer.

„Spím. Len keď mi dnes nebolo dobre, aby sa mi bludy nevrátili.“

„Pozri, toto je len na spanie. Doktorka vysvetľovala, že na nič iné nemá vplyv, len zaručí nepretržitý spánok minimálne na šesť hodín. Bludov sa netreba báť. Na tie je spoľahlivý liek. Máš to odskúšané, z tých ťa vyliečili. Druhý liek ti sama nevysadím, to budeme konzultovať.“

„Tak dobre.“

 

Ráno. Prvé, čo od nej počujem: „Tá štvrťka je málo! To ako keď dáš decku cucnúť mlieka, tým ho neuspíš!“

„V poriadku. Vyskúšali sme. Večer si zoberieš polku.“

„Ale čo je to za svinstvo, keď bez neho môj organizmus odmieta fungovať?!“

Nekomentujem, hlavne, že vstala, netreba ju napomínať, ani jej s ničím pomáhať.

V autobuse nerozpráva, a tak či chcem, či nie, ale ja rada, vypočujem si rozhovor gymnazistiek.

„Na Štefana som to prehnala. Ale išla som domov pešo, tak som to rozchodila a mamine som o jednej v noci povedala akoby nič, tak ja si idem ľahnúť. Lenže v noci mi bolo zle, tak som sa zamkla v kúpeľni, ráno som jej povedala, že sme pojedli veľa koláčikov a pili kolu a miešali sladkosti, že ma preháňalo. A mamina asi o dva dni – že počúvaj, nebola si ty opitá? Ja že čo si!“ smeje sa.

Naskočia mi spomienky zo strednej. Po stužkovej sme dopíjali v malom domčeku – klubovni víno, čo zostalo, rovno z fliaš. Tancovali sme, fľaša kolovala, neustriehla som si svoj pollitrík a cestou domov sme boli so spolužiakom vo veselej debate opretí o Ľudotex a čakali kamošku, keď išiel okolo autom môj frajer. Naložil ma, teda nastúpila som sama, to áno, doviezol ma až pred dom a povedal: „Choď sa vyspať!“ Vraj sme kdesi spolu mali ísť, zabudla som. Doma bola len babka, tak som zaľahla na gauč v obývačke. Mama prišla z roboty, vôbec jej nebolo čudné, že cez deň spím a ešte tak tuho, že ma nezobudil ani telefón. Volala spolužiačka, ktorá sa prebrala skôr ako ja, že večer pokračujeme u nej. Rodičia neboli doma. Mama mi neskôr popisovala, ako ma nemohla priviesť k vedomiu, ako mi ustavične opakovala – Julina volá! Poď k telefónu! A ja som si sadla, usmiala sa, znova ľahla a zaspala.Nevim na koľký pokus sa jej podarilo priviesť ma k telefónu na chodbe. Vôbec jej nedošlo, z čoho tak tvrdo spím. Zabávala sa na tejto príhode ešte veľmi dlho. Bola taká naivná. Alebo chápavá a tolerantná?

Druhá na to: „Ja som na Štefana nebola nikde. Boli sme s ocinom na letisku pre maminu segru. Priletela na sviatky aj s malou Kiarou. Bola som u nich každý deň, kecali sme v kuse aj štyri hodiny. Vieš, ja mám s mamou dobrý vzťah. Ale ona býva často odutá, nikdy som k nej nebola priama, zato Mirine poviem všetko, aj ona mne.“

Hm...napadne mi, čo moje dcéry rozprávajú kamarátkam. Že som odutá iste nie, to by bol výmysel, ale celkom by ma zaujímalo, ako by ktorá pár vetami vyjadrila náš vzťah.

„Potom sme boli na chate, celá široká rodina, kedysi som sa s nimi nudila, ale teraz bolo super. Hrali sme všelijaké hry, aj kecali a bol tam aj Andrej a poradil mi ako s Tomášom, chápeš, tak z pohľadu chlapa. Aj mi to pomohlo. Povedala som Tomášovi, že mu dám ešte jednu šancu, ale musí zmeniť svoje správanie, nebude sa ku mne chovať ako doteraz a musí sa ospravedlniť aj mojej mamine. Inak je koniec. A on – napísal mame – sorry, ospravedlňujem sa vám. Toto je akože ospravedlnenie?! Naložila som mu, čo si o ňom myslím a išla som spať. Na druhý deň mamina dostala mail, kde napísal úprimne, tak ako som si to predstavovala. Vieš, ja som už bola zmierená s tým, že končím. A ešte stále som na vážkach. Ak jeho ego bude mať ustavične prednosť predo mnou...neviem, či dokáže byť iný.“

Dievčatá vystúpili.

Keď hlásia zastávku dvadsiateho ôsmeho októbra, poeticky, spôsobom ako v nedeľnej chvíľke poézie, vyhľadám Petrine oči, či ju ani toto nerozosmeje a áno. Usmiala sa.

Dnes ani neskúšam chodník, zaradím sa na drzáka medzi autá, aj ja veziem dieťa do školy. Vďaka tomu stihnem osmičku domov. Vystúpim o zastávku skôr, nakúpim a už som v teplúčku.



< Předchozí dílo ve sbírceDalší dílo ve sbírce >
Hlasovaní jako ve škole (1 - nejlepší, 5 - nejhorší)Hodnocení: 1 (2 hlasů)

Jejda - 1bora1 - 1

přečíst později

Komentáře

Mirarap | + 0 / 0
11.01.2017-13:26
Zájmena osobní jsem se jednou provždy naučil, a ta mně myslím jdou. Ale co mně nejde, to jsou ty zatrolené čárky. Ve větách a souvětích. Na ty jsem už rezignoval...:-)
gabruska | + 0 / 0
11.01.2017-12:18
revírník :)
gabruska | + 0 / 0
11.01.2017-11:55
kousalka, som rada za každé vynorenie, stačí, keď ti zazriem ofinu a viem, že si tu bola
revírník | + 0 / 0
11.01.2017-11:58
Pěkná chvilka (i s Mírovým komentářem a Iviným "komentářem").
gabruska | + 0 / 0
11.01.2017-11:55
Míro, slovesá sú s "i" a hotovo, vy to máte naozaj ťažké
ale čo je pre mňa najnáročnejšie - všetky tie vaše mne, mně, me, mě,to by som nikdy netrafila
Mirarap | + 0 / 0
11.01.2017-11:39
Ta slovenčina je docela jednoduchá. "Dievčata vystúpili", a je to.
To my musíme přemýšlet. Děvčata vystoupili, vystoupily, vystoupila...:-)
Aklasuok | + 0 / 0
11.01.2017-11:09
Mirarap | + 0 / 0
11.01.2017-11:04
Naslouchat cizím rozhovorům v autobuse může být docela zpestřením. Já na Štefana také nikde nebyl. Stejně tak na Silvestra, Nový rok, včera, dnes a zítra.
Ale čo už. Doma je taky hezky. Když navíc servíruješ své milé deníčky...:-)))

Veškerá díla zveřejněná na serveru Pište-Povídky.cz jsou pod právem autorů, tudíž je nelze kopírovat ani jinak využívat bez jejich souhlasu.