Přihlášení
Nick:
Heslo:
Trvalé přihlášení

Registrace Zapomenuté heslo

O ľuďoch - 22. časť - Doma

Sdílej na Facebooku

Autor: VeronikaValent

Sbírka: O ľuďoch

Vloženo: 12.01.2017

Publikováno: 12.01.2017 10:02

Kategorie: Romány -> Sci-Fi, fantasy

Anotace: Ak niekoho zaujíma, čo bolo potom, určite siahne po tejto kapitole. A čo som sa hanbila napísať, to si snáď sám domyslí...:-)

Z kostola sme vyšli len s tromi fotografiami v mojom mobile a s prsteňmi na rukách bez iného dôkazu, že sme to spravili. Nezabudol som na sľub, a napriek túžbe byť s ňou som bol rozhodnutý ho dodržať. Veď slovo robí muža. Kým sme čakali na taxík, opýtal som sa Alex: „Chceš ísť domov k vám alebo ku mne? Viem, že sa to celé zomlelo prirýchlo, takže budem chápať, ak sa rozhodneš pre prvú možnosť.“

S napätím som očakával odpoveď, hoci som sa jej bál. Prirodzene som sa s ňou nechcel rozlúčiť.

No našťastie ona záporne pokrútila hlavou, postavila sa na špičky, nežne ma pobozkala a pošepkala mi: „Toto je naša svadobná noc. Myslím, že by som mala byť s tebou.“

Zalialo ma teplo, opatrne som si ju privinul k sebe. Neha, ktorú som v tej chvíli k nej cítil, bola neskutočne silná. Dochádzalo mi, že je Alex konečne moja.

„Budem sa o teba starať, poklad. A budem si ťa vážiť a chrániť po všetky dni a noci môjho života. Pochopiteľne aj túto.“

Zasmiala sa: „V to dúfam.“

Cesta v taxíku ubehla veľmi rýchlo, znova sme boli v objatí a mentálne sa rozprávali o práve prežitých chvíľach.

„My sme to naozaj spravili! Martin, uvedomuješ si to?“

„Veľmi dobre. Pribudol mi jeden hladný krk na starosť.“

Alex sa na tom zachichotala.

„Neboj sa, ja až tak veľa nezjem, horšie to bude s oblečením. Občas mám chuť si niečo pekné kúpiť na seba,“ začala moja novomanželka vybavovať podmienky spolužitia.

„No čo, sľúbil som v dobrom aj v zlom. Týmto ma nevyľakáš. Vždy som si myslel, že márnivosť automaticky patrí k peknej babe.“

Asi za trest ma pošteklila.

„Až taká náročná nie som.“

„Nie, nie si,“ ustúpil som. Začínal som si osvojovať overenú taktiku ženáčov.

Alex si vyžiadala môj mobil, aby si pozrela najčerstvejšie fotografie. Seriózne som ľutoval, že som si nekúpil telefón s lepším fotoaparátom. Po tom požiari mi bolo úplne jedno, aké parametre bude mať môj nový prístroj. Išlo mi len o spoľahlivosť a cenu. Tento ich mal prijateľné, no nočné snímky naozaj nerobil najlepšie.

No Alex sa na ne usmievala a povedala: „Ale inak to bolo nádherné. Tie sviečky, stromy, ticho. K tomu všetkému moja mama. Nikdy na ňu nezabudnem. Budem mať jej obraz navždy pred očami. Veľmi veľa to pre mňa znamená. Prosím, keď budeš s Archanjelom, tak mu za mňa poďakuj. Urobil mi obrovskú radosť.“

Určite poviem, ale aj pre mňa to bolo prekvapenie. Dávnejšie ma nenavštívil. Už som si myslel, že na mňa zabudol. Dostali sme od neho požehnanie. Alex, je to veľká vec! Uvedomuješ si to?“

Ona potichu zašepkala: „Ja viem.“

„Teraz, keď ho poznám, budem úplne inakšie vnímať naše poslanie. Neviem ani opísať slovami, aký pokoj a zároveň rešpekt z neho išiel,“ dodala.

„Dobre viem, o čom hovoríš. Kým som o ňom iba počul, zdalo sa mi, že môžem kedykoľvek skončiť. Už po prvom stretnutí som vedel, že je pre mňa veľká česť, že mu môžem pomáhať.“

Taxík už dorazil k nášmu domu a vystúpili sme z neho držiac sa za ruky. Prišli sme pred moje dvere. Chcel som ju chytiť do náručia a preniesť cez prah.

Alex zaprotestovala: „Neblázni, čo tvoja noha?“

„Jaj, tak o ňu sa už nemusím báť, však mám svoju vlastnú osobnú liečiteľku!“

Neváhal som ani sekundu. Aj tak skončila v mojom náručí.

„Môj byt je od tejto chvíle aj tvojím bytom. Vitaj doma, Alex.“

Pustil som ju až v obývačke na môj, teda na náš, gauč. Videl som, že sa musí z toho všetkého trocha spamätať. Vyzerala bezradne.

„Myslím to vážne. Nemám toho veľa, ale naozaj je teraz všetko aj tvoje.“

„Ja nemám nič,“ smutno povedala, „a nikdy som nič vlastne nemala.“

„Bože, Alex, prestaň. Máš všetko, po čom som kedy túžil. Dve krásne oči, tieto pery,“ na ktoré som ju pobozkal, „nádhernú dušu, ktorej odraz vidím v tvojej aure a ...“ zarazil som sa. Áno, túžil som aj po jej tele. Len som to nedokázal povedať, tak som si ju aspoň pritúlil.

Ona moju myšlienku pochopila, lebo sa mi vytrhla a so šibalským úsmevom sa opýtala: „Takže sa môžem ísť teraz napiť ako doma? Hrozne som vysmädla.“

Pozeral som sa na ňu, ako hltavo pije vodu z môjho pohára a nevedel som sa vynadívať. Bola neuveriteľne nádherná. Stále som nechápal, ako je vôbec možné, že je so mnou.

´Ona je tu, je moja a ja neviem, čo mám s ňou robiť. Nemôžem sa na ňu vrhnúť ako zviera. Čo ak by mi ušla domov?´

Nechcel som ju vyľakať. Radšej som jej chcel dať možnosť sa z toho spamätať. Preto som s prudko bijúcim srdcom povedal: „Môžem spať na gauči v obývačke, ak chceš. Nechcem ťa do ničoho nútiť. Počkám, koľko len budeš potrebovať, koľko budeš chcieť.“

No ona podišla ku mne, položila si dlaň na moju hruď a červená v tvári šepla: „Chcem byť pri tebe.“

Potešil som sa, no predčasne. Kým som bol v sprche, v manželskej posteli zaspala. Moje tričko, ktoré odo mňa dostala namiesto nočnej košele, nikdy nevyzeralo lepšie. Opatrne som si k nej ľahol, aby som ju nezobudil. Prikryl som jej nahé rameno, chytil ruku do dlane a prosil Pána Boha, aby táto noc nebola iba ďalší krásny sen, z ktorého sa ráno prebudím.

XXX

Bola tam. Spokojne spala vedľa mňa a ja som sa mohol celé dlhé minúty pozerať na jej tvár. Nič viac neodhalila, bola zakrytá perinou až po bradu. Ešte stále sa neaklimatizovala na ročné obdobie, do ktorého pricestovala. A to chcela ísť o pár dní do ešte väčšej zimy. Kým predtým som proti ich výletu nič nemal, teraz zrazu všetko. Túžil som byť s ňou a nie púšťať ju do neznáma. Znervóznel som. Aj noha ma začala svrbieť, hojila sa. Musel som si poškrabať aspoň miesta na obväze okolo rany.

No môj pohyb ju prebral. Pootvorila oči a usmiala sa na mňa. Potom sa však zháčila, vytiahla si ľavú ruku spod periny a pozrela sa na obrúčku. Oprela si hlavu o lakeť a užasnuto povedala: „Takže sa to naozaj stalo?“

„Dobré ráno, pani Thomasová, ako ste sa vyspali?“ prihovoril som sa jej v dobrej nálade, pričom som sa hral s jej vlasmi. Vždy som to miloval.

Ona si položila hlavu späť na vankúš, ale zároveň sa ku mne pritúlila. „Ďakujem, pán Thomas, celkom fajn, aj keď tak trochu ako po opici a neplánovanom sobáši.“

„Je ti zle, idem pohľadať tabletku?“ robil som si o ňu starosti.

„Len ma trochu bolí hlava, ale dá sa to vydržať. Nikam nechoď, zostaň so mnou,“ zašepkala mi zvodne do ucha. Viac mi nebolo treba. Začal som ju bozkávať a ona mi to stále vášnivejšie opätovala. Dokončili sme spolu to, čo sme včera začali, akurát teraz som nemal ani na sekundu pocit, že robíme niečo nesprávne.

XXX

„Konečne sa mi splnil sen,“ povedal som neskôr hrajúc sa s retiazkou s príveskom Panny Márie, ktorú mala odo mňa. Tešilo ma, že si ju nechala. Presne si pamätám kedy ju dostala. Bolo to pred našou prvou spoločnou akciou. Bol som rád, že ju doteraz nosila. Rád je slabé slovo, bol som z toho namäkko.

„Aký?“ zvedavo sa opýtala.

Usmial som sa na ňu, mal som jej chuť odpovedať, že neslušný, ale stále som mal podvedomú obavu, čo si o mne pomyslí.

„Niekedy ti ho porozprávam,“ sľúbil som, „ale nie dnes. Dnes ho žijem a chcem si to vychutnať.“

Niekedy vtedy zazvonil telefón, zobral som si ho a pozrel na displej. Nikomu som nemal chuť dvíhať, ale on bol v tej chvíli jediná výnimka: „Čau, Oleg.“

Z druhej strany sa ozvalo: „Ahoj, prepáč, že otravujem. Som len zvedavý, ako to dopadlo.“

Čelami sme sa s Alex takmer dotýkali, pozeral som sa jej do očí, ktoré sa na mňa veselo usmievali. Všetko počula.

„Nad očakávanie. Ale musím ti povedať, že s tým alkoholom si to prehnal. To si ešte vydiskutujeme. Neviem, či ju s tebou niekam pustím.“

Oleg sa zľakol: „Nevtipkuj, vieš koľko stáli letenky? To by si mi snáď neurobil. Ako jej to chceš zakázať? Je dospelá, môže si robiť, čo chce. Nemáš žiadne právo jej rozkazovať! Už nie je ani v tíme.“

Videl som, že aj Alex sa zľakla. Ona tam tiež chce ísť. Neostávalo mi nič iné len rezignovať.

„Tak dobre. Môžete ísť. Budem končiť, Oleg, prepáč. Nie som tu sám,“ povedal som neustále hladkajúc tvár mojej krásnej ženy, ktorá ma chcela o pár dní opustiť. Ona sa ku mne pritúlila. Možno jej to tiež prišlo ľúto. Silno som ju objal.

„Čo?!“ zaznelo. Potom bolo chvíľu v telefóne ticho. Asi uvažoval, s ktorou to asi takto ráno som. „Martin, nerob si zo mňa dobrý deň! Ona je teraz s tebou? No, ale to sme si teda nedohodli! Ja ako jej ujo si to s tebou vybavím, keď ťa stretnem!“ polovážne povedal Oleg.

Alex sa na tom zasmiala a zakričala mu: „Neboj sa, Oleg, všetko je s kostolným poriadkom. Môžeš byť pokojný. A inak, ďakujem, máš to u mňa. Ale piť už s tebou v živote nebudem. Vidíš, ako som skončila!“

Dal som Olega na hlasný odposluch a obaja sme si vypočuli: „Ako si skončila? Nerozumiem. Vy ste sa... zobrali? To akože naozaj?“

Vtedy som sa do toho zapojil ja: „Áno. Zobrali. U Jozefa v kostole. Prosím ťa, zatiaľ si to nechaj pre seba, sami to oznámime ostatným.“

„Ja odpadnem! Hovoril som ti to, Martin a neveril si mi! Ste obaja blázni! Ale urobili ste mi radosť. Vidíme sa zajtra v kostole. Asi by som vás nemal viac rušiť, mládež. Pekný deň.“ Potom zložil.

Bolo mi jasné, že si to nenechá pre seba. Povie to Emme, tá možno Adamovi. Do večera by to vedeli všetci. To by mi až tak neprekážalo. Len som nechcel, aby sa to Noémie dozvedela od niekoho iného ako odo mňa. Nebolo by to správne.

„Čí to bol vlastne nápad?“ vytiahla ma zo zamyslenia Alex.

„No, jeho,“ priznal som sa. Ja sám by som si na to asi nikdy netrúfol.

„Tak to sa mu budem musieť ešte viac poďakovať. Prepáč mi, že som bola k tebe taká zlá. Myslela som si, že ťa tým chránim.“

„A odteraz už budeš dobrá?“ odpovedal som jej otázkou.

Namiesto priamej odpovede som dostal bozk. Až potom mi povedala: „Posnažím sa. Ale nič nesľubujem.“

„Alex, len o jedno ťa prosím, ver mi. Dôveruj mi, hovor mi všetko, čo ťa bude trápiť, alebo čo budeš chcieť zmeniť. Ak nám to má klapať, musíme vedieť, čo ten druhý potrebuje, čo ho trápi, aby sme to dokázali spoločne napraviť. Dokážeš to?“

„Áno, myslím, že áno, láska.“

Uvoľnila si myšlienky, aby mi ukázala, že to myslí vážne. Naozaj sa mi rozhodla úplne dôverovať. Privinul som si ju k sebe a jej aura sa úplne zmiešala s mojou. Vytvorili sme novú svetelnú bytosť. Stali sme sa jedným telom s dvomi srdcami, ale spoločným cieľom. Byť spolu na ďalšej ceste životom.



< Předchozí dílo ve sbírceDalší dílo ve sbírce >
Hlasovaní jako ve škole (1 - nejlepší, 5 - nejhorší)Toto literární dílo ještě nebylo hodnocenopřečíst později

Komentáře

Nebyl zatím přidán žádný komentář
Veškerá díla zveřejněná na serveru Pište-Povídky.cz jsou pod právem autorů, tudíž je nelze kopírovat ani jinak využívat bez jejich souhlasu.